Typ výletu:
Iné pamiatky
Obtiažnosť:
ľahká
Spoplatnený vstup:
Nie
Pevnosť vystavaná Rimanmi na ľavom brehu Dunaja v Iži. V súčasnosti sa tu nachádzajú už len zvyšky múrov.
Hneď po skončení markomanských vojen, v ktorých bola značná časť severopanónskych limitných pevností silno poškodená alebo úplne zničená, začali Rimania s ich obnovou. V rámci rozsiahleho stavebného programu za vlády cisára Commoda väčšinu dovtedy drevozemných opevnení prestavali do kameňa. Vtedy sa začala výstavba kamenného kastela priamo na mieste vyplieneného drevozemného tábora v predmostí Brigetia.
Bola to mohutne opevnená pevnosť, ktorá zaberala plochu vyše troch hektárov. Jej pôdorys v tvare pravidelného štvorca so zaoblenými nárožiami s vnútornými rozmermi 172 x 172 m bol orientovaný podľa svetových strán. Podľa tradičnej rímskej schémy osi pôdorysu tvorili hlavné cesty (via decumana a via principalis), ktoré spájali vždy dve protiľahlé brány. Veliteľská budova sa však nenachádzala v strede tábora, kde sa stretávali hlavné cesty, ale bola neobvykle posunutá do priestoru pri západnej bráne.
Pevnostný múr mal v hlavných líniách hradieb hrúbku 180 cm, čo zodpovedá 6 rímskym stopám. Nárožia boli ešte mohutnejšie a dosahovali hrúbku 210 – 230 cm. Tieto kamenné hradby siahali do výšky najmenej 4 až 5 m a boli ukončené cimburím. Z vnútornej strany boli spevnené hlineným násypom, ktorý súčasne tvoril ochodzu po celom ich obvode. V strede všetkých štyroch strán kastela boli umiestnené vstupné brány chránené dvojicami veží. Súčasťou hradieb bolo 20 veží. Z vonkajšej strany obklopovali tábor 2 a neskôr 5 priekop.
Hlavná južná brána (porta decumana), smerujúca k brehu Dunaja, zabezpečovala životne dôležité spojenie s materským legionárskym táborom v Brigetiu. Mala dvojpriechodovú konštrukciu s nosným stredovým pilierom klenby. Bránové veže mali obdĺžnikový pôdorys a vystupovali približne o štvrtinu svojej dĺžky pred líniu pevnostného múru. Vonkajší plášť múrov bol stavaný do riadkov z nahrubo otesaných, lícovaných a vyškárovaných kvádrov, jadro tvorilo liate murivo z lomových kameňov a vápennej malty. Cesty v priechodoch brány boli dláždené drobným lomovým kameňom.
Severná brána (porta praetoria) otočená k potenciálnemu nepriateľovi mala jednopriechodovú konštrukciu a jej veže taktiež čiastočne vystupovali pred líniu pevnostného múru. Veže na nárožiach, ktoré mali mierne lichobežníkový pôdorys, ako aj ďalšie veže umiestnené medzi nárožiami a bránami, boli pristavané k pevnostnému múru z vnútornej strany. Obranyschopnosť kastela ešte umocňovali prstence dvoch hrotitých priekop a valov, ktoré ho obkolesovali z troch strán.
Kasárne boli rozdelené priečkami na dva rady miestností, ktoré slúžili na ubytovanie mužstva. Steny kasárne boli postavené z dreva, alebo technikou hrazdeného muriva z nepálených tehál. Stavba zanikla pravdepodobne požiarom okolo polovice 3. storočia, možno počas vojnových udalostí, ktoré vtedy opäť vypukli na severopanónskych hraniciach. Pri následnej obnove jej rumovisko zrejme zrovnali a kamene zo základov vybrali na ďalšie použitie.
Kúpele boli umiestnené v juhovýchodnej časti kastela. V severovýchodnej časti je horeum – sýpku na uskladnenie zásob obilia. Ostatné budovy usporiadané do ulicového systému tvorili kasárne a stajne.
V kasteli boli veľké pece na pečenie chleba a viaceré studne.
Výstavba tejto pevnosti bola mimoriadne náročná, pretože Rimania takmer všetok stavebný materiál museli prepraviť loďami z druhej strany Dunaja. Ako o tom svedčí väčšina kolkov na tehlách, výstavbu kastela zabezpečovala predovšetkým prvá pomocná légia (legio I adiutrix), ktorá sídlila v Brigetiu. Tehly sa sem transportovali po Dunaji aj z väčších vzdialeností, ako napríklad z oblasti dnešného Rakúska.
Neskôr pravdepodobne v 4. storočí za vlády Konštantínovcov postavili na severnej bráne i na troch nárožiach kastela v Iži bastiónové veže, ktoré výrazne vystupovali pred dovtedy rovnú líniu jeho opevnenia, a umožňovali tak jeho účinnejšiu obranu.
V roku 374 vtrhli Kvádi so svojimi dávnymi spojencami Markomanmi a Sarmatmi za Dunaj a plienili rímske územie. Na jar roku 375 podnikol cisár Valentinianus I úspešnú výpravu proti Kvádom. Oslabená vojenská ochrana hraníc, po smrti cisára Valentiniana I a po zdrvujúcej porážke rímskej armády pri Adrianopole, nedokázala viac odolávať ďalším útokom a na územie Rímskej ríše vo viacerých vlnách nezadržatelne prenikali prúdy barbarských národov. V tom čase, podľa od
krytých stôp požiaru, zrejme násilne zanikol aj rímsky kastel v Iži.
Podarilo sa tu zrealizovať už dávny zámer a to upraviť areál kastelu čiastočne do podoby múzea v prírode. Náznakové rekonštrukcie odkrytých zvyškov architektúr, doplnené kresbovými náčrtmi a textami v štyroch jazykoch, podávajú základné informácie o hlavných etapách vývoja tejto rímskej pevnosti. Kastel v Iži bol v roku 1991 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
Nachádza sa 7 kilometrov východne od Komárna pri obci Iža, na brehu Dunaja.
